Obrovské lesy morských rias pri juhozápadnom Grónsku nerastú len popri skalnatom pobreží. Časť rias sa pravidelne odtrhne, vytvorí plávajúce koberce a prúdy ich odnesú ďaleko na otvorené more.
Nové mapovanie ukazuje, že tento „odvoz“ biomasy môže byť pre oceán významnou cestou, ako dostávať uhlík do veľkých hĺbok. Tam, kde sa z neho na dlhší čas stáva zásoba mimo dosahu atmosféry. Tému sa venoval portál Happy Eco News.
Plávajúce koberce vidno z vesmíru
Vedci prešli viac než 1 300 satelitných snímok zo systému Sentinel‑2 a na grónskom šelfe aj v priľahlom Labradorskom mori našli takmer 8 000 plávajúcich zhlukov makrorias.
V praxi to vyzerá jednoducho: riasy rastú pri brehu, búrky a vlny ich uvoľnia, a keď zostanú na hladine, zmenia sa na „rafty“ schopné cestovať desiatky až stovky kilometrov.
Za 12 dní z pobrežia do hlbokých vôd
Kľúčové je tempo. GPS bóje a modelovanie ukázali, že transport z pobrežia do hlbších vôd môže trvať v priemere len niečo vyše 12 dní. To je rýchlejšie, než predpokladali staršie výpočty.
Rýchly presun zvyšuje šancu, že riasa sa cestou nerozpadne a do hlbín sa dostane ešte vcelku. Plávajúce kusy pritom podľa pozorovaní vedia odísť od pobrežia až približne 350 kilometrov.
Keď už klesnú, nemusia sa zastaviť skoro: zaznamenané sú ponory do hĺbok presahujúcich 1 400 metrov. V arktických hlbokomorských sedimentoch sa navyše našli fragmenty rias a environmentálna DNA odhalila ich stopy tisíce kilometrov od brehov, aj v hĺbkach niekoľkých kilometrov.
Najsilnejší „ťah nadol“ prichádza v zime. V chladných mesiacoch sa povrchová voda zahusťuje, klesá a vytvára výrazné vertikálne miešanie. Simulácie naznačili turbulencie, ktoré vedia plávajúce riasy strhnúť do hĺbok. Pod vyšším tlakom sa riasam zrúti vnútorná plynová štruktúra, vďaka ktorej držali na hladine. Výsledok je nevratný: prestanú plávať a začnú klesať.
Koľko uhlíka zostane „zamknutého“, ešte nie je isté
Oceán týmto spôsobom získava uhlík v podobe biomasy. Predchádzajúce odhady hovorili, že do hĺbok pod 200 metrov sa môže ročne dostať približne 4 až 44 teragramov uhlíka z makrorias (jeden teragram je milión ton).
Otvorená otázka je, čo sa deje po dopade na dno alebo v hlbokých vrstvách vody. Záleží na tom, ako rýchlo sa riasy rozložia. Laboratórne pokusy naznačujú, že časť rozpusteného organického uhlíka z rias môže v hlbokom oceáne pretrvať dlhšie, no výsledky sa líšia podľa druhu a podmienok.
Klimatické riešenie?
Grónske zistenia opisujú prirodzený proces, ktorý funguje bez ľudského zásahu už tisíce rokov. Riasové lesy pritom nie sú len „uhlíková linka“: vytvárajú úkryt pre živočíchy, podporujú rybolov, kolobeh živín a tlmia nárazy vĺn na pobreží.
Záujem o riasy ako nástroj proti klimatickej kríze však rastie aj v komerčnej rovine. Niektoré firmy uvažujú o pestovaní a zámernom potápaní makrorias kvôli uhlíkovým kreditom. Tento výskum takýto zásah nehodnotí, skôr ukazuje, aké zložité je už samotné prirodzené fungovanie oceánu.
Vo veľkom by bolo potrebné riešiť, odkiaľ by riasy brali živiny, ako by to ovplyvnilo ekosystémy a čo by sa dialo v hlbinách, ktoré sa monitorujú ťažko. Navyše existujú medzinárodné pravidlá, napríklad Londýnsky dohovor a Londýnsky protokol, ktoré regulujú aktivity pripomínajúce „vyhadzovanie“ materiálu do mora a geoengineering.
Arktída sa mení a riasy s ňou
Do hry vstupuje aj klimatická zmena. Ústup arktického morského ľadu môže v niektorých oblastiach rozšíriť vhodné podmienky pre riasy. Naopak, v miernych pásmach sa riasové lesy inde zmenšujú pre otepľovanie a tlak ďalších faktorov.
Ak riasové porasty slabnú, oceán prichádza o viac než len peknú scenériu pod hladinou: miznú škôlky pre ryby, prirodzené bariéry proti búrkam aj časť mechanizmu, ktorý presúva uhlík z pobrežia do hlbokomorských zásobární.
Mohlo by vás zaujímať:
- Elektrická ofenzíva pokračuje: Ktoré modely Škoda bojujú v ankete Elektromobil Roka 2026?
- AI nám z tváre vyčíta, či sme požili alkohol. Zakáže nám tak jazdiť pod vplyvom
- Zem sa prehrieva ako smartfón: Dá sa ešte zastaviť jej prehrievanie?
Najväčšia lekcia z Grónska je prekvapivo praktická: ak chceme hovoriť o „uhlíku v oceáne“, nestačí rátať, koľko ho riasa vyprodukuje pri brehu. Rozhoduje, či ju prúdy a zimné miešanie stihnú doručiť do hĺbky skôr, než sa rozpadne, a práve túto cestu sa teraz podarilo prvýkrát ukázať na mape.
