Lebo to nie je len o jedle. Je to o zdrojoch, ktoré sa minuli na jeho výrobu, o klimatickej stope, ktorú za sebou zanecháva, aj o ľuďoch, ktorí si ho nemôžu dovoliť.
Jedlo sa stáva odpadom, ešte kým ho ochutnáme
Tetina všetkých potravín na svete sa nezužitkuje. Na poliach, v skladoch, v obchodoch, v našich kuchyniach. Nezjeme ju alebo vyhodíme. Podľa OSN ide až o 1,3 miliardy ton ročne. A nie je to len štatistika, je to realita, ktorá zaťažuje pôdu, míňa vodu a energiu, a zbytočne vypúšťa emisie skleníkových plynov.
Odhaduje sa, že priemerný obyvateľ Slovenska vyhodí viac než 100 kg potravín ročne, čo predstavuje stovky tisíc ton jedla, ktoré končí v odpade. Najčastejšie končí v koši chlieb, ovocie, zelenina, mliečne výrobky a jedlo, ktoré sme nestihli zjesť včas.
Plytvanie bolí planétu aj peňaženku
Keď vyhodíme jedlo, neprichádzame len o to, čo sme si kúpili. Prichádzame aj o všetko, čo bolo potrebné na jeho výrobu: pôdu, vodu, ľudskú prácu. A keď sa z jedla stane odpad, v skládkach sa rozkladá a produkuje metán – plyn, ktorý je niekoľkonásobne silnejší než oxid uhličitý.
Zbytočné plytvanie potravinami je tretím najväčším zdrojom emisií na svete. Hneď po Číne a USA. A to už nie je detail.
Dá sa to aj inak
Menej plytvať neznamená viac komplikácií. Naopak, je to návrat k jednoduchosti. Plánovať, čo naozaj potrebujeme. Nakupovať s rozumom, nie keď sme hladní. Skladovať potraviny tak, aby vydržali dlhšie, zamraziť zvyšky. A vedieť, že „minimálna trvanlivosť“ neznamená, že jedlo zo dňa na deň zhnije.
V niektorých mestách Európy vznikajú komunitné chladničky, kde možno zdieľať potraviny namiesto toho, aby sme ich vyhodili. A čoraz viac ľudí si začína uvedomovať, že jedlo má hodnotu, aj keď nie je dokonale krásne.
Mohlo by vás zaujímať:
- TIP na FILM: Lebo medveď
- Mikroplasty v kuchyni: čo o nich vieme a ako sa im vyhnúť?
- 8 európskych krajín sa dohodlo na vyššom zdanení odletov z ich letísk
Medzinárodný deň povedomia o potravinových stratách a odpade má zmysel len vtedy, ak na to nezabudneme hneď na druhý deň. Zmena nezačína v OSN ani v parlamente. Začína doma. V chladničke, v košíku v obchode, na tanieri. Je to jednoduchý krok, ktorý robí rozdiel. Nie preto, že musíme. Ale preto, že to má zmysel.
